História Bánhidy

Bánhida (po nemecky Weinhild) od roku 1947 časť mesta Tatabáňa, predtým bola obec v okrese Tata v župe Komárom. Jej okolie bolo osídlené už v staroveku, o čom svedčia nálezy z doby bronzovej a nedávno objavené nálezy rímskeho pôvodu. Predpokladá sa, že bola pomenovaná po svojom bývalom majiteľovi, ktorý mal hodnosť bána a moste nad jeho panstvom, nazývanom „Bánov most“,(bán – bán, híd – most) nad riekou Rákos (teraz potok Által), ktorá pretekala cez jeho majetok.
Anonymus uvádza, že tu bola Arpádom porazená Svätoplukova armáda. Dňa 6. júla 907 tu s Maďarmi bojovala Bavorská armáda pod vedením grófa Liutpolda a salzburského arcibiskupa Theotmara. Na pamiatku tohto víťazstva bola 7. júla 1907 na kopci pri jaskyni Selim odhalená najväčšia bronzová socha zobrazujúca vtáka Turula v Európe. Dnes sa názory historikov na bitku pri Bánhide rozchádzajú. Jedni tvrdia, že sa naozaj odohrala pri Bánhide, ktorá sa nachádza necelých 15 km od Dunaja. Podľa druhých, vtedy nebojoval Svätopluk, ale syn moravského kniežaťa, s Maďarmi vedenými Arpádom, a bitka sa neodohrala v r. 907, ale 894 v blízkosti terajšej obce Környe.
Prvá písomná zmienka o Bánhide pochádza z roku 1288. V neskorších listinách figuruje ako poddanská obec hradov Vitány a Tata, dávaná do daru alebo zálohu kráľom, alebo miestymi zemepánmi. Stredoveké dokumenty sa zmieňujú o dvoch Bánhidách: Banhyda Maior a Banhyda Minor. Listina z roku 1461 spomína Veľkú Bánhidu ako Egyházas Bánhida /Cirkevná Bánhida/. Od roku 1500 patria obe panstvu hradu Vitány, podľa aktuálneho začlenenia do Fejérskej, alebo Komáromskej župy.
Osadou prechádzala cesta vedúca z Budína do Viedne, známa pod názvom Viedenská cesta /alebo Cesta mäsiarov/, ktorú vybudovali ešte Rimania. V arpádovskom obodbí bola Bánhida významným strediskom s titulom colného mesta. Ruiny starobylého hradu boli ešte viditeľné.
V čase tureckej nadvlády bol osud Bánhidy podobný osudom ostatných uhorských miest. Prvý nájazd Turkov prežila, ale obyvateľstvo postupne ubúdalo. V r. 1541 bolo v nej zaznamenaných ešte 15 rodín, ale v r. 1543 nemala už žiadneho obyvateľa.
Podľa legendy, keď sa blížili vojská sultána Sulejmana k Bánhide, vtedy sa obyvatelia - hlavne, ženy a deti – schovali do jaskyne Szelim v pohorí Gereče. Žiaľ, Turci úkryt objavili, vchod do jaskyne zatarasili a zapálili. Všetci, ktorí boli vtedy v jaskyni, zahynuli. Podľa nájdených pozostatkov, sa v skutočnosti táto udalosť stala asi v období Tatárskych nájazdov.
Neobývaná osada sa začala zaľudňovať v r. 1623. Počet obyvateľov neustále kolísal a len po oslobodzovacích vojnách začali pribúdať maďarské a slovenské rodiny. Po vyhnaní Turkov, podobne ako Nemcov, aj Slovákov pozývali do Bánhidy Eszterházyovci, a to hlavne z Trenčianksej, Nitrianskej a
Prešporskej stolice, ako aj z Moravy, na vyváženie tunajších reformovaných Maďarov. V tom období nebolo zriedkavosťou, že sa sem utiekali podannské rodiny. Živili sa poľnohospodárstvom, vinohradníctvom, drevorubačstvom a pálením vápna. Matej Bel v Opise Komárňanskej župy o Bánhide píše: „…sem sa tiež nasťahovali Slováci, a to o desať rokov skôr, ako do Síleša.” Udáva ešte aj to, že: „…pôda nie je vhodná na poľnohospodárstvo, pretože sa na nej len ťažko dopestúva pšenica a len veľmi ťažko sa prijali korene vinnej révy na severovýchodnej strane kopca, kde sa nachádza aj jaskyňa svätého Vida… Chudobne teda žijú tunajší ľudia a z plodov zeme sa nevedia pozdvihnúť natoľko, aby sa mohli hrdiť zámožnou dedinou pri hlavnej ceste. Zemepán tu má však hostinec, velikánsky rybník a miesto na gazdovanie.” Všetko to vzniklo pravdepodobne v 20. a 30. rokoch 18. storočia, kedy, podľa cirkevných záznamov, slovenské obyvateľstvo bolo v prevahe nad maďarským.
Počas revolúcie a národnooslobodzovacieho boja v rokoch 1848/49 Bánhidu a okolie považovali za nespoľahlivé pre panslavistické cítenie Slovákov, preto tu nechceli verbovať vojakov do národnej obrany. Toto však popiera viacero faktov. Mihály Boros vo svojej knihe píše, že bánhidskí slovenskí poddaní sa pridali k revolúcii. „Bánhidskí obyvatelia slovenskej reči by boli zahanbili hociktorú maďarskú obec.“
O tomto svedčí ľudová pieseň, ktorú tu spievali:
„Kossuth a Batthyány Kossuth és Batthyány Slobodu nám dali Szabadságot szerze, Nech im pán Boh dopomáhá Légyen Isten oltalmunkra V tom uhorskom kraji. Magyarhonban szerte.

V tom uhorskom kraji Magyarhonban szerte Tambur vibubnuje, Ki is doboltatott, Ze nám Kossuth s Batthyánym Hogy Kossuth s Batthyány nékünk Slobodu daruje. 
Szabadságot adott.

Bánhidský kňaz Jozef Fieba, rodák zo Síleša (Vértesszőlős), bol odsúdený na 50 rán palicou a do žalára, pretože vyhlásil Deklaráciu nezávislosti.
Po otvorení bane v r. 1896 k povolaniam tunajších obyvateľov pribudlo baníctvo a lámanie kameňa. Pre toto obdobie bola charakteristická dvojdomosť. Mnoho robotníkov, zamestnaných v priemysle, po skončení smeny v miestnej elektrárni, pokračovalo v práci na svojich malých gazdovstvách. Pomer obyvateľstva sa zemnil v prospech maďarského.  Malé uzavreté spoločenstvo sa postupne menilo pod vplyvom živej baníckej
kolónie, malej Ameriky v blízkosti Tatabáne. Menilo sa zloženie obyvateľstva, tradície, dokonca i každodenný jazyk. Osvojili si nové slová, banícke výrazy, pojmy označujúce nové vynálezy, pracovné nástroje, pochádzajúce z maďarčiny a nemčiny. Rodičia sa postupne menej zhovárali s deťmi po slovensky, typickou sa stala pomiešaná slovenčina. (Napr.: Ideme do konzumu kúpiť biciklipumpu.)
To bolo prameňom mnohých anekdôt a humoru.
Na zásobovanie baníkov boli sem na prelome 19. a 20. storočia prisťahovaní bulharskí záhradníci z iných oblastí krajiny. Miestni sa nezaoberali intenzívne pestovaním zeleniny, na trh nosili šalát, kapustu a ovocie, ktoré sa urodilo vo vinici. Bulharskí záhradníci dosahovali pomerne bohatú úrodu hnojením, polievaním a duálnym siatím. Z domu si priniesli semená kalerábu, kapusty, karfiolu, kelu, baklažánu, atď., ale ich pričinením sa rozšírili aj také nové druhy zeleniny, ako paprika, rajčiny a fazuľa. Viac ako 90 % pôdy si prenajímali. Nemali v úmysle sa tu usadiť, zostali Bulharmi a väčšinu zisku nosili domov. Ich prítomnosť tu dokumentuje už iba meno jednej ulice: Bulharská záhrada.
V roku 1947 boli na základe nariadenia ministra vnútra 179.238/1947.-III.3. spojené obce Alsógalla, Bánhida, Felsőgalla a Tatabáňa  pod spoločné meno Tatabáňa. Bánhida tak stratila svoju samostatnosť. Proti tomuto názvu sa 9. októbra 1947 vzbúrilo rozpustené zastupiteľstvo mesta a navrhlo, aby sa mesto volalo Bánhida.
V súčasnosti je centrom spoločenského a kultúrneho života a miestom pestovania slovenských tradícií Kultúrny dom Alexandra Puškina a Slovenský oblastný dom.

Kontakty

Prevádzkovateľ:

Slovenská národnostná samospráva

Sídlo:

2800 Tatabánya, Gellért tér 3.